Pandora

Prvá i posledná smrtonosná pandémia v 20. storočí –  španielska chrípka pricestovala do vojnou zdevastovanej Európy na lodi z Číny cez Ameriku a dokončila dielo skazy. Nie je bez zaujímavosti, že aj vtedy sa okolo epidémie šírili rôzne konšpiračné teórie, napríklad, že o jej vznik z rozšírenie sa zaslúžila nemecká farmaceutická firma Beyer, ktorá práve v tom období za výdatnej podpory  reklamy   uviedla na trh  aspirín. Konšpirátori boli presvedčení, že si Beyer chcel takto zabezpečiť odbyt nového lieku.

Teraz, po sto rokoch  tu však máme novu epidémiu, ktorá za necelý rok výrazne ovplyvnila náš pracovný rytmus i životný štýl, mnoho ľudí  ohrozila existenčne a  žiaľ,  v celom svete si vyžiadala  nemálo obetí na životoch, najmä vo vekovej skupine nad 80 rokov.

Nákazlivé choroby sa pritom v histórii vyskytovali pomerne často a  neraz  zdecimovali cele národy viac ako vojny či prírodné katastrofy. Takmer vždy sa ich vypuknutie vnímalo ako prejav Božieho hnevu  – napríklad  v Biblii, v knihe Exodus  sa spomínajú hnisavé vredy, pokrývajúce ľudí i zvieratá ako šiesta a smrť prvorodených deti  ako desiata  z rán, ktoré Boh zoslal na Egypťanov, aby ich potrestal. Z hľadiska dnešných poznatkov sa môžeme  nazdávať, že v oboch prípadoch išlo o epidémie infekčných chorôb.

Smrteľné epidémie kosili neskôr v starom Ríme i Carihrade, v stredoveku epidémia čiernej smrti zdecimovala obyvateľstvo Európy,  na galeónach španielskych dobyvateľov sa nákazlivé  choroby  preplavili do Nového sveta, kde podľa najnovších výskumov  práve kiahne, chrípka a salmonelóza vo veľkej miere prispeli k zániku  civilizácii Aztékov, Mayov a Inkov.

Hoci ľudia nepoznali priamu príčinu  vzniku  ani pôvodcov týchto strašných  pliag, predsa len pozorovaním a na základe  empirickej skúsenosti  zistili, že sa prenášajú prostredníctvom priameho  kontaktu s nakazenými. A tak už v Biblii,  v knihe Leviticus hneď za podrobným opisom príznakov malomocenstva nasledujú odporúčania izolovať nečistých, teda nakazených od zdravých, aby sa predišlo jeho šíreniu.

V staroveku sa už vedelo, že nebezpečné  choroby často šírili nakazení námorníci z lodí, prichádzajúcich  z postihnutých oblasti.  V snahe zabrániť rozšíreniu nákazy  v prístavoch, mali  lode a ich posádky  povinnosť počkať 30 dní na mori a až po uplynutí tejto lehoty im bol povolený  vstup do mesta. Počas morovej epidémie  v 14. storočí v Európe sa zistilo, že od kontaktu s nakazeným po prepuknutie choroby a smrť  uplynie spravidla 37dní, a tak sa čakacia lehota pre lode a ich posádky predĺžila na 40 dni, ktorým sa vravelo quarantine – karanténa.

V nasledujúcich storočiach sa preukázalo, že rizikovým  faktorom pri vzniku a šírení epidémií  je zvýšená mobilita obyvateľstva,  vojenské výpravy  či obchodné aktivity – takže ako preventívne opatrenie sa  obmedzoval pohyb obyvateľstva, odporúčal sa pobyt na vidieku,  pripadne sa  na určitú dobu zakazoval vstup do ohniska nákazy.

Našťastie, dnes už vďaka epidemiológom, virológom, ale i odborníkom z iných  vedných oblastí  vieme, ako v prípade epidémie postupovať. Pomerne dobre dokážeme oddeliť nakazených od zdravých, poznáme inkubačnú dobu, vieme, pre ktorú vekovú skupinu je vírus najnebezpečnejš, dokážeme identifikovať mutácie, na základe konkrétnych údajov o počte nakazených, chorých, hospitalizovaných a zomrelých vieme predikovat najbližší  vývoj  a vopred sa naň pripraviť.

Viaceré krajiny, v Európe napríklad Belgicko, Holandsko a  Spojené kráľovstvo pandémiu v prvých týždňoch po jej vypuknutí podcenili, karanténne opatrenia prijali príliš neskoro, za čo zaplatili obrovským množstvom nakazených, chorých i mŕtvych, ale aj preťažením lekárov a zdravotníckych zariadení. Lockdownu sa napokon aj tak nevyhli. V druhej vlne sa ukazuje, že vlády týchto krajín sa poučili, letnú pauzu  na prípravu  podrobných pandemických  plánov, ktoré im teraz pomáhajú zvládať situáciu.

Napríklad v Belgicku  prísne sledujú priemerný počet pozitívne testovaných na 100 000 obyvateľov za dvojtýždňové obdobie. Ak toto číslo presiahne kriticku hodnotu  (500), uzavrie sa oblasť/mesto do karantény. Na jeseň to boli  napríklad  Antverpy, ľudia pracovali z domu,  neopúšťali mesto, profesie, ktoré nemohli pracovať z domu, dostávali  podporu, ktorá im zabezpečila slušné vyžitie. Po niekoľkých týždňoch sa situácia stabilizovala. Pružným aplikovaním lockdownu sa Belgicku podarilo v celoštátnom meradle znížiť počet pozitívne  testovaných z päťciferných čísel v októbri na 1700 v týždni od 21. do 28. decembra.

Treba povedať, že ako jeden zo zdrojov šírenia  nákazy boli identifikované výrobné prevádzky, takže zamestnanci mnohých  z nich sú ešte stále na pandemickej dovolenke a podobne ako živnostníci v gastronómii,  aj oni poberajú od štátu podporu. Po Vianociach síce počet pozitívne testovaných mierne stúpol (vyše 2000 na 11,5 milióna obyvateľov v týždni od  4. do 10. januára), avšak nejde o dramatický nárast a predpokladá sa jeho rýchly pokles na prijateľnú hodnotu bez zbytočnej traumatizácie obyvateľov experimentami, napríklad celoplošným testovaním. Premiér sa občanom prihovára iba pri oznamovaní zmien v pandemických opatreniach, inak má  komunikáciu na starosti koordinátor odborník- s lekárskym vzdelaním.

O tom, že krajiny, ktoré úspešne riadia priebeh epidémie sa inšpirujú  historickou skúsenosťou v kombinácii s najnovšími  vedeckými poznatkami a upúšťajú od plošného testovania (ku ktorému si žiadna iná vláda nedovolila občanov nútiť pod hrozbou sankcii) svedči aj to, že po počiatočnom  nadšení (a možno aj na základe vývoja situácie na Slovensku po experimente s celoplošným  testovaním) o ňom už nehovoria ani čelní predstavitelia európskych inštitúcii Ursula von der Leyenova a Charles Michel.

Zdá sa, že sa opäť raz potvrdzuje staré známe príslovie, že múdry sa učí na chybách iných…