Prvá i posledná smrtonosná pandémia v 20. storočí – španielska chrípka pricestovala do vojnou zdevastovanej Európy na lodi z Číny cez Ameriku a dokončila dielo skazy. Nie je bez zaujímavosti, že aj vtedy sa okolo epidémie šírili rôzne konšpiračné teórie, napríklad, že o jej vznik z rozšírenie sa zaslúžila nemecká farmaceutická firma Beyer, ktorá práve v tom období za výdatnej podpory reklamy uviedla na trh aspirín. Konšpirátori boli presvedčení, že si Beyer chcel takto zabezpečiť odbyt nového lieku.
Teraz, po sto rokoch tu však máme novu epidémiu, ktorá za necelý rok výrazne ovplyvnila náš pracovný rytmus i životný štýl, mnoho ľudí ohrozila existenčne a žiaľ, v celom svete si vyžiadala nemálo obetí na životoch, najmä vo vekovej skupine nad 80 rokov.
Nákazlivé choroby sa pritom v histórii vyskytovali pomerne často a neraz zdecimovali cele národy viac ako vojny či prírodné katastrofy. Takmer vždy sa ich vypuknutie vnímalo ako prejav Božieho hnevu – napríklad v Biblii, v knihe Exodus sa spomínajú hnisavé vredy, pokrývajúce ľudí i zvieratá ako šiesta a smrť prvorodených deti ako desiata z rán, ktoré Boh zoslal na Egypťanov, aby ich potrestal. Z hľadiska dnešných poznatkov sa môžeme nazdávať, že v oboch prípadoch išlo o epidémie infekčných chorôb.
Smrteľné epidémie kosili neskôr v starom Ríme i Carihrade, v stredoveku epidémia čiernej smrti zdecimovala obyvateľstvo Európy, na galeónach španielskych dobyvateľov sa nákazlivé choroby preplavili do Nového sveta, kde podľa najnovších výskumov práve kiahne, chrípka a salmonelóza vo veľkej miere prispeli k zániku civilizácii Aztékov, Mayov a Inkov.
Hoci ľudia nepoznali priamu príčinu vzniku ani pôvodcov týchto strašných pliag, predsa len pozorovaním a na základe empirickej skúsenosti zistili, že sa prenášajú prostredníctvom priameho kontaktu s nakazenými. A tak už v Biblii, v knihe Leviticus hneď za podrobným opisom príznakov malomocenstva nasledujú odporúčania izolovať nečistých, teda nakazených od zdravých, aby sa predišlo jeho šíreniu.
V staroveku sa už vedelo, že nebezpečné choroby často šírili nakazení námorníci z lodí, prichádzajúcich z postihnutých oblasti. V snahe zabrániť rozšíreniu nákazy v prístavoch, mali lode a ich posádky povinnosť počkať 30 dní na mori a až po uplynutí tejto lehoty im bol povolený vstup do mesta. Počas morovej epidémie v 14. storočí v Európe sa zistilo, že od kontaktu s nakazeným po prepuknutie choroby a smrť uplynie spravidla 37dní, a tak sa čakacia lehota pre lode a ich posádky predĺžila na 40 dni, ktorým sa vravelo quarantine – karanténa.
V nasledujúcich storočiach sa preukázalo, že rizikovým faktorom pri vzniku a šírení epidémií je zvýšená mobilita obyvateľstva, vojenské výpravy či obchodné aktivity – takže ako preventívne opatrenie sa obmedzoval pohyb obyvateľstva, odporúčal sa pobyt na vidieku, pripadne sa na určitú dobu zakazoval vstup do ohniska nákazy.
Našťastie, dnes už vďaka epidemiológom, virológom, ale i odborníkom z iných vedných oblastí vieme, ako v prípade epidémie postupovať. Pomerne dobre dokážeme oddeliť nakazených od zdravých, poznáme inkubačnú dobu, vieme, pre ktorú vekovú skupinu je vírus najnebezpečnejš, dokážeme identifikovať mutácie, na základe konkrétnych údajov o počte nakazených, chorých, hospitalizovaných a zomrelých vieme predikovat najbližší vývoj a vopred sa naň pripraviť.
Viaceré krajiny, v Európe napríklad Belgicko, Holandsko a Spojené kráľovstvo pandémiu v prvých týždňoch po jej vypuknutí podcenili, karanténne opatrenia prijali príliš neskoro, za čo zaplatili obrovským množstvom nakazených, chorých i mŕtvych, ale aj preťažením lekárov a zdravotníckych zariadení. Lockdownu sa napokon aj tak nevyhli. V druhej vlne sa ukazuje, že vlády týchto krajín sa poučili, letnú pauzu na prípravu podrobných pandemických plánov, ktoré im teraz pomáhajú zvládať situáciu.
Napríklad v Belgicku prísne sledujú priemerný počet pozitívne testovaných na 100 000 obyvateľov za dvojtýždňové obdobie. Ak toto číslo presiahne kriticku hodnotu (500), uzavrie sa oblasť/mesto do karantény. Na jeseň to boli napríklad Antverpy, ľudia pracovali z domu, neopúšťali mesto, profesie, ktoré nemohli pracovať z domu, dostávali podporu, ktorá im zabezpečila slušné vyžitie. Po niekoľkých týždňoch sa situácia stabilizovala. Pružným aplikovaním lockdownu sa Belgicku podarilo v celoštátnom meradle znížiť počet pozitívne testovaných z päťciferných čísel v októbri na 1700 v týždni od 21. do 28. decembra.
Treba povedať, že ako jeden zo zdrojov šírenia nákazy boli identifikované výrobné prevádzky, takže zamestnanci mnohých z nich sú ešte stále na pandemickej dovolenke a podobne ako živnostníci v gastronómii, aj oni poberajú od štátu podporu. Po Vianociach síce počet pozitívne testovaných mierne stúpol (vyše 2000 na 11,5 milióna obyvateľov v týždni od 4. do 10. januára), avšak nejde o dramatický nárast a predpokladá sa jeho rýchly pokles na prijateľnú hodnotu bez zbytočnej traumatizácie obyvateľov experimentami, napríklad celoplošným testovaním. Premiér sa občanom prihovára iba pri oznamovaní zmien v pandemických opatreniach, inak má komunikáciu na starosti koordinátor odborník- s lekárskym vzdelaním.
O tom, že krajiny, ktoré úspešne riadia priebeh epidémie sa inšpirujú historickou skúsenosťou v kombinácii s najnovšími vedeckými poznatkami a upúšťajú od plošného testovania (ku ktorému si žiadna iná vláda nedovolila občanov nútiť pod hrozbou sankcii) svedči aj to, že po počiatočnom nadšení (a možno aj na základe vývoja situácie na Slovensku po experimente s celoplošným testovaním) o ňom už nehovoria ani čelní predstavitelia európskych inštitúcii Ursula von der Leyenova a Charles Michel.
Zdá sa, že sa opäť raz potvrdzuje staré známe príslovie, že múdry sa učí na chybách iných…
Dobrý článok. Kovidovič má bohužiaľ maniacké... ...
Veri aj vtedy boli epidemie a aj sa prijali opatrenia... ...
Celá debata | RSS tejto debaty