Pandora

Od 27. septembra 2020 prebiehajú intenzívne boje medzi armádou republiky Arcach, a Azerbajdžanom o sporné  územia Náhorného Karabachu,  obývané etnickými  Arménmi.  Na arménskej strane bojujú okrem armádny Arcachu aj  arménski dobrovoľníci z Arménska, Ruska, ale aj z iných krajín, kde žije  početná arménska diaspora. Azerbajdžan, ktorý ofenzívu začal,  je otvorene podporovaný Tureckom, a to okrem  materiálnej podpory konfliktu  do oblasti bojov presúva aj tisíce  islamských džihádistov so Sýrie.

Na to, aby sme si mohli vytvoriť predstavu, o čo vlastne v tejto vojne  ide, je nevyhnutné poznať aspoň základné historické fakty.

Arméni obývajú Náhorný Karabach odnepamäti. V dobe tzv. Veľkého Arménska, ktoré v čase svojho  najväčšieho rozmachu, za vlády kráľa Tigrana Veľkého (1. storočie pred n.l.) siahalo od Kaspického po Čierne more a zaberalo i značnú časť dnešného Turecka  a Azerbajdžanu, bol Arcach jednou z provincii tejto ríše.  Dodnes to potvrdzujú nielen zemepisne názvy, ale aj stáročné  kresťanské  kláštorne komplexy a kostoly, postavene po tom, ako Arménske kráľovstvo za vlády kráľa Trdata v roku 301 n.l. prijalo kresťanstvo a stalo sa prvým kresťanským štátom na svete.

Na druhej strane je neodškriepiteľným faktom i to, že  na tomto území žila aj turkická (azerbajdžanská) moslimská menšina. Etnická i náboženská rôznorodosť Južného Kaukazu je podmienená historickým vývojom –  v minulosti sa na tomto území okrem obchodných ciest stretali v boji Peržania s Alexandrom Veľkým, krížili  sa tu  záujmy Rimanov, Byzantíncov,  Mongolov, Arabov,  Seldžukov i Cárskeho Ruska, ktoré po vyhranej vojne s Perziou  v prvej tretine 19. storočia získalo územie tzv. Perzskej  Arménie (územie zodpovedajúce zhruba dnešnému Arménsku) a časť kaukazskej Albánie – dnešného  Azerbajdžanu.

Po októbrovej revolúcii  Arménsko i Azerbajdžan získali na krátky čas nezávislosť, no čoskoro sa stali súčasťou Sovietskeho zväzu – a zjednodušene povedané,  boľševickí vládcovia v duchu hesla rozdeľuj a panuj urobili z Arcachu arménsku enklávu na území  Azerbajdžanu a z Nachičevanu v Araratskej doline azerbajdžanské územie vklinené medzi Arménskom, Iránom a  Tureckom.  (Nie je bez zaujímavosti, že zemepisný názov Nachičevan má viacero interpretácií, pričom podľa jednej  z nich  ide o arménsky názov, ktorý  znamená  „Miesto Zostupu“  (praotca  Noeho z Araratu po potope sveta)).  Toto územie ležalo na trase karaván a od staroveku  bolo dôležitým obchodným uzlom. Žila tu pestrá zmes národov a národnosti, v ktorej sa Arméni  postupne stali menšinou – a dnes tam už nežijú vôbec.

I keď mal Arcach v sovietskych časoch štatút autonómnej republiky v rámci Azerbajdžanskej sovietskej zväzovej republiky, zachoval        si svoju etnickú identitu, náboženskú nezavislost i kultúrnu tradíciu.

Prvé vážne etnické nepokoje  v Azerbajdžane  vypukli ešte koncom osemdesiatych rokov 20. storočia,  ako dôsledok pogromov na azerbajdžanských Arménov v meste Sumgait a neskôr i v Baku.  Už v tomto období boli Arméni nútení opustiť veľké azerbajdžanské mestá. Mnohí sa presídlili do Arménska alebo odišli do diaspory,  ale z Arcachu sa vyhnať nedali, i keď im Azerbajdžan v roku 1991 zrušil autonómiu a neuznal ani referendum o nezávislosti.

Po krvavej  vojne Arménska s Azerbajdžanom  v rokoch 1992-94 bolo dohodnuté prímerie, Arméni získali kontrolu nad Arcachom a niekoľkými priľahlými azerbajdžanskými provinciami. Arcach sa stal nezávislou republikou, oficiálne podporovanou Arménskom, no zároveň sa premenil na sud pušného prachu, ktorý mohol  v každom okamihu  vybuchnúť.

Prímerie medzi znepriatelenými stranami po vojne bolo pravidelne narušované drobnými  incidentmi, najvážnejšie boje vypukli v roku 2016, avšak po niekoľkých dňoch sa situáciu podarilo dostať pod kontrolu. Takýto status quo trval prakticky až do leta 2020,  keď júli  Azerbajdžan niekoľko dni ostreľoval arménsku provinciu Tavuš.

Nová plnohodnotná  vojna prepukla 27. septembra 2020. – O Azerbajdžancoch sa na Kaukaze  zvykne hovoriť, že sú dobrí kuchári, mäsiari i obchodníci, ale zlí vojaci.  Arméni sú, naopak, aj z histórie známi ako odvážni  vojaci a vynikajúci stratégovia i taktici. Podľa niektorých pozorovateľov jeden z možných dôvodov, prečo sa Azerbajdžan  rozhodol zaútočiť na Arcach práve  teraz je neskrývaná   podpora, ktorú mu prejavilo  Turecko; a zároveň skutočnosť,  že Arménsko po nepokojoch v roku 2018  prejavilo snahu odpútať sa od svojho tradičného spojenca Ruska a v medzinárodných vzťahoch sa orientovať viac na západné krajiny.

Netreba pripomínať, že Turecko je v tejto oblasti veľmi nebezpečným hráčom,  prezident Erdogan sa netají svojou túžbou obnoviť Osmanskú ríšu, a dôkazom,  že to myslí vážne, je aj nedávna  premena kresťanského  chrámu Svätej Múdrosti (Hagia Sofia) v Istanbule na mešitu a stupňovanie napätia s Cyprom a Gréckom.  V tejto súvislosti nemôžeme zabudnúť ani na to, že na  arménskych  obyvateľoch  Osmanskej ríše  bola v  období prvej svetovej vojny (1915) spáchaná genocída, pri ktorej prišlo o život 1 až 1,5 milióna etnických  Arménov a bola vyvraždená  intelektuálna a umelecká elita arménskeho národa. Skutočnosť, že  genocída Arménov prebehla v období prvej svetovej vojny spôsobila, že  o zverstvách, páchaných na kresťanských Arménoch sa svet dozvedel veľmi neskoro.

Z politického hľadiska  v súčasnej vojne stoja proti sebe dva národy, pričom  každý tvrdí, že háji  svoje  legitímne záujmy: Azerbajdžan územnú celistvosť a Arméni v Arcachu svoje  právo na sebaurčenie.   A zatiaľ na oboch stranách  umierajú ľudia, ničí sa príroda, materiálne hodnoty a historické dedičstvo nevyčísliteľnej ceny.

Na arménskej strane boli v prvých týždňoch  do boja nasadení  18-20 roční vojaci základnej služby – mnohí z nich už  zahynuli alebo utrpeli tažké zranenia. Teraz do prvej frontovej línie nastupujú aj  záložníci a dobrovoľníci z Arménska, medzi ktorými sú aj veteráni vojny 1992-94. Vzhľadom na to, že Arménsko ma niečo vyše 2 miliónov obyvateľov ( Azerbajdžan 10 miliónov),  aj napriek odhodlanosti a udatnosti vojakov, Arcach nemá reálnu šancu zvíťaziť, pretože nebojuje len proti Azerbajdžanu, ale aj proti Turecku, ktoré je za svoj sen o obnovení  Osmanskej ríše  ochotne za to zaplatiť akúkoľvek cenu.

Z výrokov  prezidentov Alieva a  Erdogana je jasné, že tentoraz sú odhodlaní získať Arcach pod svoju kontrolu.  Svedči o tom i nedodržanie ani jedného z dohodnutých  humanitárnych prímerí,  transport džihádistov zo Sýrie priamo na frontovú líniu  a čoraz viac náznakov o tom, že  na Arménoch páchajú vojnové zločiny.  Z viacerých  azerbajdžanských vojakov, ktorí padli do arménskeho zajatia sa vykľuli  Tureckom najatí džihádisti z Idlibu, ktorí vypovedali, že majú sľúbený  trojmesačný plat 2000 dolárov, plus odmenu 100 dolárov za každú odrezanú hlavu… V  dedinách, ktorých sa v prvých dňoch vojny zmocnili azerbajdžanské vojenské sily a neskôr boli nútene sa z nich stiahnuť, našli arménski vojaci podrezaných starčekov a starenky, ktorí nevládali ujsť do bezpečia.

Z frontovej línie prichádzajú správy o tom, že Azerbajdžan používa zakázanú kazetovú muníciu, bombarduje civilné obyvateľstvo a nemocnice,  bielym fosforom páli lesy čim spôsobuje nezvratne škody na ekosystéme krajiny.

Na internete kolujú videá so zviazanými, na zemi ležiacimi zranenými arménskymi vojakmi, ktorí padli do zajatia a zúfalo sa snažia dohovoriť s nepriateľmi, ktorí  im však nerozumejú, pretože ide o tureckých a sýrskych džihádistov. Tí týchto mladých chlapcov podrobujú múčeniu – bijú ich, kopu, pichajú do nich dlhými zaostrenými ražňami na ktorých sa pripravuje šašlík, režú ich, a napokon ich zabijú. Sú zdokumentované prípady, keď zajatcom odrezali hlavy,  keď civilných zajatcov-mužov zahalili do arménskej zástavy a rozstrieľali a video z popravy poslali z mobilných telefónov obeti ich najbližším príbuzným.

Nepriateľské akty sa preniesli už aj do zahraničia – v Rusku azerbajdžanskí prisťahovalci pália a rozbíjajú  autá Arménom, vo Francúzsku, v okolí Lyonu, kde žije veľká arménska komunita, tureckí a azerbajdžanskí vandali zhanobili pamätník Genocidy a poriadili pogromy a miestnych Arménov.

Napriek všetkému sa však  v diaspore po celom svete – od Los Angeles cez Buenos Aires po Sydney – Arméni  denno-denne mobilizujú, poriadajú manifestácie na podporu Arménska a Arcacu, organizujú  zbierky na humanitárnu pomoc, lekári arménskeho pôvodu odchádzajú ako dobrovoľníci na front zachraňovať životy zraneným vojakom a civilistom.

Arméni, ktorí spolu s Gruzíncami už viac ako tisíc rokov tvoria kresťanský ostrov v mori moslimských krajín,  sú odhodlaní bojovať do posledného muža, arménski politici vyvíjajú horúčkovitú diplomatickú činnosť, je však smutné, že svet doteraz  nedokázal prijať účinné  opatrenia na zastavenie tejto vojny, ktorá sa ľahko môže zmeniť na novú genocídu Arménov.