Pandora

O týchto udalostiach svet najskôr dlho nevedel a potom, keď sa o nich už dozvedel, radšej sa o nich veľa nehovorilo, ba často priam zámerne mlčalo. Ľudia, ktorí ich zažili a boli svedkami všetkej tej hrôzy však nedokázali zabudnúť, a tí čo ich priamo prežili, si do konca života so sebou niesli ťarchu spomienok na hlad, chlad, fyzické utrpenie, ktoré im spôsobovali ich mučitelia i duševnú bolesť nad stratou najbližších, ktorí umierali priamo pred ich očami a oni im nedokázali pomôcť.
V noci z 24. na 25. apríla 1915, na povel ministra vnútra Osmanskej ríše Mehmet Pašu v Konstantinopole zatkli, deportovali, kruto mučili a napokon popravili stovky významných politikov, intelektuálov, lekárov, spisovateľov, umelcov a náboženských predstaviteľov prináležiacich k zámožnej a vzdelanej arménskej menšine. Jedným zo zatknutých a uväznených bol aj kňaz arménskej apoštolskej cirkvi a muzikológ Šogomon Šogomonian, známy pod menom Komitas Vardapet, ktorý smrti síce napokon unikol, ale z toho, čo videl a zažil v deportačnom tábore sa psychicky zrútil, nikdy sa už z tej traumy nespamätal a zvyšok života strávil v depresiách v liečebni pre psychicky chorých vo Francúzsku, kde aj zomrel.
Noc 24. apríla 1915 však znamenala iba začiatok nepredstaviteľného utrpenia, jedného z najstrašnejších a najčernejších období v pohnutých dejinách arménskeho národa, ktorému podľa údajov zaznamenaných cirkevnými misiami a diplomatickými úradmi niektorých západných krajín padlo v Osmanskej ríši za obeť jeden až jeden a pol milióna etnických Arménov. Bola to etnická čistka, genocída, nepohodlného menšinového národa, ktorý podľa propagandy zo strany vrchných predstaviteľov Osmanskej ríše ohrozoval väčšinový národ.
Pritom Arméni obývali veľkú časť dnešného stredného a východného Turecka už viac ako dve tisícročia, v dobách, keď tieto územia tvorili súčasť Arménskeho kráľovstva či Byzantského impéria. Štátne útvary i vládcovia sa menili, no Arméni zostávali. Svedčia o tom nielen archeologické vykopávky, zemepisné názvy a pozostatky arménskych chrámov a kostolov v oblasti jedného z piatich hlavných miest Arménskeho královstva pri jazere Van, či ruiny ďalšieho – Ani – ležiaceho neďaleko mesta Kars. Po páde Byzantskej ríše sa toto územie rozdelilo na zapadnú Arméniu, ktorá pripadla Osmanskej ríši v východnú Arméniu, ktorá sa stala súčasťou Perzie.
Arménski muži boli od najstarších čias zdatnými bojovníkmi i uznávanými kupcami, ktorí sa postupne sa usadili v mnohých krajinách Európy a zásobovali ju orientálnym tovarom, mydlom z Aleppa, chýrnymi arménskymi kobercami s exotickými názvami ako zangezur ci vaspurakan, i drahocenným karmínovým farbivom jedinečného odtieňa, ktoré sa získavalo z húseníc, vyskytujúcich sa na Arménskej vysočine.
Kresťanskí Arméni nemali v moslimskom prostredí ľahký život, ale stáročným bojom o prežitie zocelený národ sa novým podmienkam postupne prispôsobil. Ich pracovitosť, vzdelanosť, zámožnosť, spoločenské postavenie a silný pocit národnej identity udržiavaný aj vďaka viac ako tisícročnej písomnej tradícii vyvolali v nacionalistickom prostredí Osmanskej ríše závisť, ktorá v druhej polovici 19. storočia prerástla do etnickej nenávisti, sprevádzanej prenasledovaním a pogromami, tie však mali skôr miestny charakter a viedli k nim skôr ekonomické ako rasové dôvody.
Situácia sa však radikálne zmenila počas prvej svetovej vojny, najmä začiatkom roku 1915, keď vojsko Osmanskej ríše počas vojenskej ofenzívy na Kaukaze utrpelo zdrvujúcu porážku od vojsk cárskeho Ruska pri meste Sarikamiš, pričom počet obeti na osmanskej strane presiahol 100 000 mužov. Minister vojny, Enver Pasa, ktorý patril medzi radikálnych príslušníkov nacionalistického hnutia Mladých Turkov a celu operáciu nariadil, obvinil arménskych kresťanských príslušníkov osmanskej armády z vlastizrady. Arméni boli demobilizovaní a následne v tisícoch popravení. Po tomto krvavom prelúdiu sa najvyššie vedenie osmanskej ríše rozhodlo vyriešiť arménsku otázku definitívne.
Tisícky obyvateľov arménskych dedín boli zmasakrované alebo vyhnané z domovov a násilne donútené k deportácii – na peší pochod cez sýrsku púšť do Aleppa, alebo do bývalého perzského Arménska, ktorého značná časť patrila Rusku. Keďže im však štátna moc nedovolila vziať na cestu ani zásoby ani vozy a zvieratá, do cieľa dorazil iba zlomok vyhnancov. Turci proti Arménom huckali poislamčených Kurdov, surovo zneucťovali mlade dievčatá, nútili ich uzatvárať manželstvá s moslimskými mužmi, čo malo viest k ich etnickej asimilácii. Tie dievčatá a mladé ženy, ktoré sa odmietli podvoliť, po ukrutnom utrpení, spôsobenom mučením napokon popravili. Iným násilne vytetovali na tvár potupné znaky, ktoré ich sprevádzali po cely život a okoliu oznamovali, že sú to ženy padlých mravov. Mnohé takúto potupu neuniesli a v zúfalstve spáchali samovraždu.
V niektorých dedinách dobré susedské vzťahy medzi poislamčenými Kurdami a Arménmi prevládli nad strachom z trestu zo strany štátnej moci a Kurdi, ktorí o chystaných masakrách Arménov boli vopred upovedomení, večer pred osudnou nocou si k sebe brali jedno-dve z detí arménskych susedov a aby ich uchránili pred strašným divadlom, pred spaním im do čaju dali prostriedok na spanie.
Ráno, keď bolo po všetkom, ich odviezli k ceste, ktorá viedla do mesta Kars ci Alexandropolu pod ruskou správou, alebo do dedín patriacich Perzii, kde sa ich ujali miestni obyvatelia. Keď tieto deti dospeli, často spomínali, ako im ich kurdskí záchrancovia pred odchodom nedovolili ísť domov, rozlúčiť sa s rodičmi (ktorí už nežili), niektorí uvádzajú, že im ich záchrancovia zaviazali oči, keď prechádzali okolo rodného domu, no oni škáročkou v látke videli v záhrade na kvitnúcich marhuľových stromoch obesenú celu rodinu vrátane malých súrodencov.
Zo státisícov utečencov neľudskú cestu cez sýrsku púšť prakticky bez jedla a vody prežil iba zlomok vyhladovaných a na kosť vychudnutých prízrakov. Matky si často odopierali aj to minimum jedla, čo cestou našli a radšej ho dávali deťom, takže medzi tými, čo napokon doputovali do Aleppa bolo veľa sirôt, ktoré si chránili drobné predmety ako spomienku na rodičov. Tam sa ich zväčša ujali kresťanskí misionári, a za pomoci diplomatických služieb ich postupne na lodiach odvážali do Európy a Ameriky, kde sa o nich postarali buď v sirotincoch alebo ich adoptovali náhradné rodiny. Takto bolo mnoho súrodencov navždy rozdelených a iba niekoľkým šťastlivcom sa po rokoch, už ako dospelým podarilo nájsť sa a stretnúť – pričom nebolo zriedkavosťou, že každý z nich žil na opačnom konci sveta. Mimoriadne dojímavý je príbeh dvoch súrodencov, ktorým matka pred smrťou hladom a vyčerpaním v púšti, keď už boli na dohľad od Aleppa, z posledných síl rozrezala napoly arménsky koberec a každému z nich dala polovicu so slovami, aby si ho chránili ako oko v hlave a keď sa tieto hrôzy skončia, sa navzájom hľadali. Koberec im mal poslúžiť ako poznávacie znamenie. Súrodenci sa naozaj po desiatkach rokov stretli, jeden bol vychovaný v Európe, druhy v Amerike a identifikovali sa práve vďaka kobercu, ktorého dve polovice do seba perfektne zapadali.
Je smutné a neodpustiteľné, že tak Západ ako i Sovietsky zväz, ktorého súčasťou sa východné, perzské Arménsko stalo, sa dlhé roky tvárili, že o genocíde Arménova nevedia.
Spomienky na ňu však pretrvávali v mysliach tých, čo prežili. Zlom nastal 24.aprila 1965, keď pri príležitosti päťdesiateho výročia začiatku genocídy v sovietskom Arménsku vyšiel do ulíc viac ako milión obyvateľov tejto krajiny a zúčastnil sa nepovolenej demonštrácie – na počesť svojich krajanov, ktorí sa stali obetou etnických čistiek. Bol to taký silný prejav súdržnosti, emócii a odhodlania, že sovietska moc proti nemu nezasiahla.
Dnes viacerí historici, sociológovia a vojenskí odborníci na prvú svetovú vojnu vyjadrujú názor, že keby sa po prvej svetovej vojne bolo otvorene hovorilo o genocíde Arménov a tento zločin proti ľudskosti sa bol poriadne vyšetril a pomenovali sa aj jeho vinníci, mohlo sa zabrániť tragédii holokaustu počas druhej svetovej vojny.
Arménska genocída a udalosti, nasledujúce po nej nám ukázali aké krátkozraké je zatvárať oči pred utrpením iných s tým, že nás sa to predsa netýka.