Hoci o Ezopovi a jeho skutočnej identite sa toho veľa nevie ani dnes, s trochou nadsadzky sa dá povedať, že jeho bájky, ktoré sú akousi esenciou životnej skúsenosti a múdrosti pozná takmer každé dieťa.
Podľa rozšírenej legendy mal Ezop žít niekedy v 6. alebo 5. storočí pred naším letopočtom na ostrove Samos a od ideálu antickej krasy mal naozaj ďaleko: údajne bol nízkej postavy a snedej pleti, mal šišatú hlavu orámovanú kučeravými vlasmi a hustou bradou, široký nos, mäsité pery, v dôsledku skrivenej chrbtice dopredu vypúlené brucho, chrbát mu hyzdil veľký hrb a na dôvažok ešte aj koktal. Narodil sa ako otrok, podľa niektorých prameňov bol tráckeho alebo frýgického pôvodu a v priebehu života vystriedal viacerých pánov, zomrel však ako slobodný občan.
Raz, po prehratej bitke, v ktorej jeho pán zahynul, sa spolu s ostatnými dedinčanmi, čo prežili, dostal do nepriateľského zajatia. Najkrajšie ženy a dievčatá a najmocnejších mužov spomedzi zajatcov si medzi sebou rozdelili víťazi a ostatných odviedli na trh otrokov, kde ich ponúkali na predaj.
Väčšina otrokov bola zachmúrená a smutná, pretože vedeli, že ak si ich za istý čas nik nekúpi, vojaci ich jednoducho popravia, aby ich nemuseli zbytočne kŕmiť.
Ezop, vzhľadom na svoje nedostatky mal najmenšiu šancu, že si ho niekto vyberie, na rozdiel od ostatných otrokov ho však ani v takejto dramatickej situácii neopúšťala dobra nálada. Vykrikoval, smial sa a vtipkoval, čim pútal pozornosť nielen kupcov, ale aj celého širokého okolia.
Medzi záujemcami o kúpu lacného otroka bol aj správca majetku filozofa Xantosa z ostrova Samos. Vtipkujúci koktavý mrzák a jeho historky ho zaujali natoľko, že podišiel bližšie, precital si jeho meno na identifikačnej tabuľke a s neskrývaným záujmom mu polozil otázku:
– Počuj, Ezop, ako je možné, že títo zdraví, silní a urastení chlapi zotrvávajú v zajatí chmúrnych myšlienok, hoci majú oveľa väčšiu šancu, že si ich niekto kúpi ako ty, a ty sa tu na rozdiel od nich veselo smeješ a zabávaš?
Ezop zdvihol hlavu, zadíval sa správcovi do oči a odvetil:
– Vari nevieš, pane, že sliepka, ktorá najviac kotkodáka, sa prvá predá?
Správcovi sa jeho odpoveď zapáčila, chvíľu s nim ešte podiškuroval a nakoniec sa rozhodol, že ho pre Xantosa kúpi.
Ezop žil u filozofa ešte veľa rokov, dlhé hodiny spolu strávili v inšpiratívnych filozofických dišputách a za jeho bystrý úsudok, pohotovosť a múdrosť mu Xantos napokon daroval slobodu.
Keď po mnohých rokoch naplneného života nadišiel jeho posledný deň, dal si k lôžku zavolať správcu majetku s tým, že mu musí odovzdať dôležité tajomstvo. Správca prišiel, pristúpil k umierajúcemu Ezopovi a ten sa ho slabým hlasom spýtal, ci si pamätá na historku o kotkodákajúcej sliepke, ktorá sa najrýchlejšie predá. Správca prikývol a Ezop pokračoval:
-Vtedy som ti nepovedal celú pravdu, pretože som ešte nechcel zomrieť. Dnes som doputoval na koniec svojej cesty a môžem ti ju prezradiť. Cela pravda je, že sliepka, ktorá najviac kotkodáka sa síce predá prvá, neznamená to však, že bude znášať aj vajcia.